Zabi tú mrchu

Neznesiteľná ženská, ktorá pije krv nielen manželovi a celej rodine, ale aj susedom v dome, je pre mnohých nielen otravnou mrchou, ale aj personou non grata. Dokáže niekomu z nich liezť vtieravá, klebetná a zlomyseľná žena v rokoch na nervy, byť pre kohosi natoľko nebezpečná, že ju znesie zo sveta triviálnym spôsobom bez mihnutia oka? Otázkou pre dvojicu vyšetrovateľov je, kto siahol na život žene a kto to urobil s vedomím, že sa nič hrozné nestalo, len je na svete o jednu mrchu menej. Dana Hlavatá (1957, Bratislava) vyštudovala FiFUK – odbor televízna žurnalistika. Napísala desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televíznych scenárov, rozprávok, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov, poviedok. Vydala niekoľko kníh. Venuje sa aj výtvarnej tvorbe. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí. Pracuje v Slovenskej televízii ako dramaturgička. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru. – Pán Baran, kedy ste videli vašu manželku naposledy? – poručík Valent si otvoril notes a v ruke si šikovne pretočil ceruzku s ostrým hrotom. Na Barana uprel spýtavý a chladný pohľad. – Pred chvíľou. Spolu s vami. Hneď mi na nej bolo čosi čudné. Nerozprávala. Nevrieskala a tie jej smaragdové oči na mňa vyčítavo nehľadeli. Povedzte páni, už ste videli takú farbu očí, akú má moja manželka? Poručík Valent a podporučík Malina si krátko vymenili pohľady. Baran sa uškrnul. – Spriahla sa s diablom. Zapredala mu dušu, to vám hovorím rovno. Prisahal by som, že jej chýbalo už len kopyto a chvost, – Baran nadvihol veľavýznamne obrvy. Ťukol sa po čele, akoby si na čosi spomenul, – rohy, páni, rohy jej nechýbali. Odložila si ich na moju hlavu. Aby ste mi rozumeli, s tými parohami, čo mi nasadila, som sa nezmestil cez vchodové dvere. Ale potom..., – Baran odul pery, pokrčil ramená a s uľahčením si vzdychol, – potom, akoby mi vápnik v nich chyboval. A čo ja viem.